Bez dobre fungujúcej dopravnej cesty pre železnice nikdy nebude kvalitne fungovať (teda fungovať na hornej hranici svojho ekonomického potenciálu) nielen osobná železničná doprava ale ani verejná autobusová doprava. A teda nikdy nevybudujeme úspešný integrovaný systém.
V predchádzajúcich blogoch som napísal, čo si pod integrovanou dopravou predstavujem ja. Preto teraz budem stavať na tom, o čom si myslím, že je mojim čitateľom známe. Takže čo vlastne bráni ŽSR stať sa dobre fungujúcim prevádzkovateľom dopravnej cesty pre železničných dopravcov a pre integrovaný dopravný systém?
Tri veci: kvalitná,rýchla dopravná cesta a to nielen na hlavnom ťahu z Bratislavy do Košíc, ale celková sieť železničných tratí vo všetkých regiónoch, kde už teraz želežnica je. Nielen že hlavný ťah je rozbitý a neustále modernizovaný, čo v slovenských podmienkach znamená dlhé cestovné časy, nespoľahlivosť a meškania, ale ani vedľajšie trate neposkytujú nič reálne pre integrovaný systém v regiónoch. Na vedľajších tratiach sa jazdí väčšinou osemdesiatkou, výnimočne stovkou ale úplne bežne 60 a menej km za hodinu. Autobusy sú v regiónoch často rýchlejšie ako vlaky. A tomu zodpovedajú aj preferencie ľudí, ktorí sú odkázaní na verejnú dopravu. Radšej pôjdu autobusom ako vlakom.
Druhým problémom ŽSR je ficovsko-mečiarovský prístup k verejnému obstarávaniu prakticky všetkého, čo ŽSR pre svoj chod potrebujú. Nikdy (respektíve len výnimočne) nebolo obstaranie čohokoľvek naozaj férové. Takmer vždy za vybratým dodávateľom čohokoľvek pre ŽSR treba hľadať osobný prospech niektorých z tých, ktorí vyberali dodávateľa a podpisovali zmluvu. A o tomto, čo píšem, mám dôkazy. V nasledujúcom blogu ich poskytnem. Tým nechcem povedať, že za Dzurindu či Radičovej bolo obstarávanie OK. Ale prečo sa to nedarilo ani za Dzurindu či Radičovej?
Lebo a to je tretí problém ŽSR, táto firma už tridsať rokov systémovo likviduje odborníkov, ktorí v nej ešte niečomu rozumejú. A o druhom a treťom probléme budem podrobnejší v nasledujúcom príspevku.